Významnou udalosťou pre Letanovce bolo rozhodnutie spišského prepošta zavolať na Kláštorisko kartuziánov, aby si tam postavili kláštor, na pamiatku záchrany Spišiakov pred Tatármi. V súvislosti s tým, daroval spišský prepošt, biskup Jakub, dňa 19. januára 1299 svoju časť Letanoviec kartuziánom, aby mali z čoho žiť. Kartuziáni sa o svoje majetky vzorne starali a zo vzťahu medzi nimi a Letanovcami sa nezachovali žiadne spory. Horšie to však bolo so susedmi. Pomerne rozsiahly letanovský chotár poskytoval možnosti zriaďovania osád rôznym ľuďom. Tak okolo polovice 14. storočia tu vznikla osada Zachmar, potom ďalšia osada Janusova dedina, ktoré si postavili zrejme spišskí kopijníci.V sporoch medzi nimi a kapitulou zvíťazila posledná a čierni užívatelia pozemkov museli ustúpiť. Čoskoro však vznikali o chotár alebo jeho časti aj prudké spory s Hrabušicami a ich pánmi Turzovcami a neskôr Csákyovcami. Tie spory sa tiahli cez stáročia. Spory vznikali aj s ostatnými susednými dedinami a neraz ich sprevádzali aj násilnosti. Spory sa zintenzívnili najmä po zániku kláštora na Kláštorisku okolo polovice 16. storočia.

Podrobný vývoj obce je na základe prameňov ťažké rekonštruovať. Vieme však, že v roku 1603 mali Letanovce 24 domov. Vzhľadom na okolité obce, ktoré mávali väčšinou len do 15 domov, to bolo veľa. V tej dobe však vzniklo aj Bočkajovo povstanie, ktoré bolo silne namierené proti katolíckej cirkvi. Bočkajovci preto v roku 1604 nevyplienili len Spišskú Kapitulu, ale aj jej obce, medzi nimi Letanovce. Po vyplienení ich vypálili. V roku 1605 obec vykazuje len 4 celé domy, 17 bolo zhorených. Čiastočne alebo úplne vypálené boli aj obce Spišský Štvrtok, Arnutovce, lliašovce, Smižany, Dravce, Uloža a iné. K tomu ešte neustále pokračovali spory o časti chotára s Hrabušicami, ktoré sa skončili dohodou len v roku 1 759. Aj ďalšie roky 17. storočia znamenali pre obyvateľstvo mnoho utrpenia. Až v 18. storočí sa obec začína zotavovať. Má okolo 24 sedliackych gruntov, tvorených celou alebo polovičnou usadlosťou, pomerne menší počet želiarov. Majitelia si zriaďujú majer, je tu mlyn a pivovar. Obyvatelia okrem prác v lesoch sa živia hlavne poľnohospodárstvom a známa bola aj výrobňa ľanového oleja. V roku 1870 mala obec 737 obyvateľov. Ich počet však začal klesať, pretože mnohí sa vysťahovali do Ameriky. Takže až koncom storočia sa ich počet priblížil k 700. V roku 1921 tu bolo 155 domov so 731 obyvateľmi. Počet obyvateľov však začal stúpať, v roku 1948 ich už bolo 1092, neskôr takmer 1 500.

Ústrednou budovou každej slovenskej dediny je kostol. Letanovský bol postavený ešte v období románskom okolo polovice 13. storočia. V 14. storočí bol zväčšený a v 18. storočí zbarokizovaný. Zo starších epoch sa zachovalo len niekoľko detailov, barokový a gotický portál. Interiér je zariadený moderne, ale zachovali sa barokové obrazy i krucifix z 18. storočia. Prepoštstvo, neskôr biskupstvo i kapitula, v nemalej miere ovplyvňovali aj kulúrnu úroveň obce. A to nielen starostlivosťou o školu, ale aj tým, že mnohým nadaným obyvaterľom umožnili ďalšie štúdiá. Preto z Letanoviec vyšlo viac kultúrnych osobností, najmä kňazov. Spomeňme len napr. spisovateľa historických románov, básnika i skladateľa duchovných piesní Jozefa Cehuľu, školského brata profesora Jozefa Alojza Vronča, významného pedagóga, metodika, historika a spisovateľa. Tu sa tiež narodil historik Emil Jurkovich. Všetci sa radi priznávali k rodnej obci a mnohí z nich odpočívajú aj na tunajšom cintoríne.