Maroš Madačov (6. 6. 1912, Východná - 4. 11. 1980, Ružomberok)
Katolícky kňaz, spisovateľ, prekladateľ, národopisný bádateľ, vlastným menom Martin Števček, sa narodil 6. júna 1912 v roľníckej rodine v obci Východná. Nie je teda letanovským rodákom, ale patrí k osobnostiam, ktoré sa veľkou mierou podieľali na živote a dianí v našej farnosti. Študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a Levoči, teológiu študoval v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 29. júna 1936. Po vysviacke v roku 1936 prichádza do Letanoviec ako kaplán a túto funkciu vykonával až do roku 1943. Neskôr pôsobil ako kaplán aj v Námestove, Poprade, Hnilčíku, Kežmarku a Hrabušiciach. Bol správcom fary v Ružomberku a farárom v Hubovej.
Je autorom publikácií Rok v Slovenskom raji, Pri vianočnom stromčeku, Detský rok v Slovenskom raji, Študenti na slovíčko, Šťastné deti, Vitaj, Ježiško, Zblízka i zďaleka a Svätica s ružami.
Počas pôsobenia v Letanovciach sa venoval fotografovaniu a filmovaniu. Zdokumentoval a predstavil tradičný spôsob života ako aj tradičné zvykoslovie dedinčanov nielen počas roka, ale aj v rámci rozličných rodinných, cirkevných obradov, sviatkov a slávností. Zachovalo sa okolo 600 fotonegatívov a asi 130 minút 8mm filmových dokumentov. Zomrel 4. novembra 1980 v Ružomberku.
Pri výročí nedožitých 85 narodenín Maroša Madačova a pri pripomenutí 750 rokov od prvej písomnej správy o obci Letanovce (1250), bola vydaná obrazová publikácia Letanovce odkaz Maroša Madačova, ktorá je najcelistvejším a najzasvätenejším obrazom o živote Letanovčanov.
Anton Šimo (10. 4. 1913, Letanovce - 27. 4. 2000, Bangalore)
Katolícky kňaz, misionár, spisovateľ sa narodil 10. apríla 1913 v Letanovciach. Vyrastal v časti Olšavka v železničiarskom domčeku, kde jeho otec Ján Šimo-Svrček od roku 1902 až do roku 1932 ako železničiar spúšťal rampy. Študoval v rodných Letanovciach, v Spišskej Novej Vsi a v malom seminári v Levoči.
V roku 1931 ho získal jeden školský brat, s ktorým odišiel do Francúzska, kde vstúpil do malého seminára v Avignone. V roku 1932 ho poslali do noviciátu školských bratov do Belgicka, odkiaľ sa dostal do Anglicka na štúdiá na Londýnskej univerzite.
Keď sa politická situácia pred druhou sv. vojnou stávala napätejšia, poslali ho do misií na Cejlón (dnes Srí Lanka). Tam učil do roku 1939, pokiaľ ho jeho duchovný radca (bývalý kapitán francúzskej armády) neodporučil do misií v Indii.
Dvadsaťšesťročný slovenský misionár prišiel do juhoindickej diecézy Madurai. Miestny biskup ho však najprv poslal na teologické štúdia a 17. marca 1945 bol Anton Šimo vysvätený za kňaza. V biskupstve Madurai pracoval do roku 1969 ako misionár a neskôr ako tajomník arcibiskupa.
Ako misionár vo vidieckej farnosti, do ktorej patrilo vyše 70 dediniek, cestoval za veľkých horúčav pešo alebo na voze, ťahanom volmi. Misionársku prácu tu rozvíjal medzi kresťanskými potomkami starých generácií, ktoré získali františkánski misionári v 15. a 16. storočí a neskôr jezuiti.
V roku 1969 arcibiskup poslal pátra Šimu do mesta Bangalore, ktorý by sa staral o výchovu noviciek v jednej ženskej kongregácii. Tam týždenne vyučoval 14 hodín teológiu, kresťanskú antropológiu, cirkevné dejiny a liturgiu. V roku 1973 bangalorský arcibiskup ho ako kňaza, ktorý ovláda domorodú tamilskú reč, preradil na veľkú mestskú farnosť v Bangalore.
Po vyše 50 rokoch pôsobenia v Indii prišiel páter Šimo v roku 1988 na arcibiskupstvo v Bangalore. Keď bangalorský arcibiskup prejavil záujem o dejiny svojej arcidiecézy, páter Šimo videl v tomto náznaku Božiu vôľu a ochotne sa podujal na túto náročnú prácu. Začal študovať príslušné cirkevné dokumenty, korešpondenciu biskupov s Rímom i publikácie týkajúce sa života cirkvi a práce misionárov v tejto oblasti. Zásluhou slovenského misionára vzniká pozoruhodné rozsiahle dielo History of the Archdiocese of Bangalore (Dejiny Bangalorskej arcidiecézy), ktoré autor rozvrhol do 4 častí:
- Dejiny od počiatkov kresťanstva až do roku 1971
- Dejiny v rokoch 1972 - 1990
- Dejiny jednotlivých farností
- Dejiny jednotlivých cirkevných inštitúcií
Páter Šimo zomrel 27. apríla 2000 v meste Bangalore a pochovaný je v meste Kodaikanal.
Ján Bendík (14. 9. 1899, Letanovce - 14. 9. 1987, Prievidza)
Narodil sa v roku 1899 v Letanovciach (dom č. 10) v chudobnej roľníckej rodine. Rannú mladosť prežil v rodnej obci, kde skončil päť tried ľudovej školy. Potom navštevoval gymnázium v Spišskej Novej Vsi, ktoré neukončil. Stredoškolské štúdia ukončil až v rokoch 1918 - 1919 v Košiciach. Potom odišiel študovať teológiu do Spišskej Kapituly, ktorú taktiež neukončil. Tu sa prvykrát stretáva so spišskými historikmi, ktorí svoj punc vštepili aj jemu. Po zanechaní štúdia v spišskom seminári odišiel za notárskeho praktikanta do Krušetnice, odkiaľ bol po jednoročnom praktikovaní pridelený na notársky náukobeh do Martina. Po skončení notárčil na južnom Slovensku až do roku 1925, odkiaľ prešiel do Prievidze, kde pracoval na vidieckom obvodnom notárskom úrade. V roku 1950 boli tieto úrady zrušené, a tým bol pridelený na tamojší ONV, odkiaľ bol prepustený. Ako notár žil s ľudom, poznal jeho národnú, sociálnu i hospodársku porobu, ktorá mu do ruky vtlačila ostré pero, ktorým prispieval do stĺpcov vtedajších novín.
Jeho špeciálnym odborom sú dejiny požiarníctva. Prvý raz sa do styku s nimi dostáva počas pôsobenia v Hronskej Kamenici, a následne v Prievidzi, kde bol členom a funkcionárom Okresnej požiarníckej organizácie. V Martine bol poverený redigovaním časopisu Hasičské listy. Vtedy napísal aj Krátke dejiny Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku, ktoré vyšli v pamätnici Bratislavské hasičstvo 1867 - 1957. V roku 1935 spracoval spolu s Dušanom Šulcom Hasičskú ročenku hasičstva na Slovensku na rok 1936. Roku 1940 spolu s V. Smetanom vydávajú knihu Motorová striekačka. Od A. Parmu preložil brožúru Dymové masky. Z príležitosti jubilea dobrovoľného hasičského zboru v Prievidzi napísal Päťdesiat rokov prievidzkého dobrovoľného hasičského zboru. Pozornosť si zasluhuje aj spracovanie Bibliografie požiarnej ochrany na Slovensku, ďalej Požiarna ochrana na hornej Nitre ako aj štúdia týkajúca sa Spiša.
Ján Bendík v bádateľskom zanietení nešetril silami. Prešiel skoro každý historický objekt, každé pamätné miesto, najmä v okolí rodného kraja. Bol to človek veľmi skromný a ako sám vyslovil: "žil som a pracoval som, aby som mohol žiť".
Zomrel v roku 1987 v Prievidzi, kde je aj pochovaný. Po revolúcii sa na jeho počesť pomenovala jedna z prievidzkých ulíc ako Ulica Jána Bendíka.
Jozef Cehuľa (3. 3. 1898, Letanovce - 5. 6. 1986, Matilda Huta)
Narodil sa v roku 1898 v Letanovciach. Gymnázium navštevoval v Levoči a Rožňave. Po maturite narukoval do dôstojníckej školy v Košiciach (1916), odvelili ho na front. V Taliansku padol do zajatia a mal byť popravený. Pred popravou mu vypadol z vrecka ruženec, a to ho zachránilo. V roku 1919 sa vrátil zo zajatia. Prihlásil sa do spišského seminára. Po prvom ročníku požiadal o možnosť skúškami postúpiť do tretieho ročníka. Dňa 29.6.1922 ho vysvätili za kňaza. Stal sa kaplánom v Kežmarku, od roku 1926 administrátorom farnosti v Liptovskej Osade, kde bol prvý kostol československej cirkvi. Pokúsil sa naprávať rozhárané pomery a vďaka nemu sa viacero zablúdilcov vrátilo do Cirkvi. V roku 1932 sa zriekol farnosti a stal sa kaplánom v Levoči. Od roku 1935 pôsobil ako farár v Harichovciach.
Biskup Ján Vojtaššák ho roku 1948 vymenoval za vikára (tajného). V januári 1953 ho zaistili, mučili a odsúdili na dvanásť rokov väzenia. V roku 1960 bol prepustený na slobodu, žil u brata v Harichovciach, pričom ho ustavične sledovali. V roku 1971 sa stal duchovným správcom rehoľných sestier v Charitnom domove v Novej Ľubovni, potom v Kalinove (okr. Medzilaborce), napokon v Ústave pre duševne choré deti v Matilda Hute pri Gelnici, kde zomrel. Pochovaný je v rodných Letanovciach.
Literárne začal pracovať už v roku 1923. Bol veľmi plodným literátom. V roku 1940 pôsobil ako redaktor Tatranských hlasov. Knižne vydal päť diel. Prispieval do časopisov: kalendár Pútnik svätovojtešský, Kráľovná mája, Kráľovná sv. Ruženca, Kultúra, Nová práca, Pútnik, Rozvoj, Slovák, Slovenský národ, Spišské hlasy, Svätá rodina, Svojina, Tatranské hlasy, Tatranský Orol (spolu 170 príspevkov). V Štátnom oblastnom archíve v Levoči sa od neho nachádza 7 rukopisov románov, 10 básní, 83 noviel, 8 divadelných hier, 12 historických štúdií a rôzne iné diela.
Emil Jurkovich (2. 12. 1857, Letanovce - 4. 8. 1936, Budapešť)
Bol to historik, stredoškolský profesor. Narodil sa v roku 1857 v Letanovciach, dnes v zbúranej horárni. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Oradei. V rokoch 1876 - 1879 študoval teológiu v Spišskej Kapitule a vo Viedni, v rokoch 1879 - 1881 klasickú filológiu na univerzite v Budapešti. V roku 1882 - 1903 bol profesorom klasického gymnázia v Banskej Bystrici, 1903 - 1905 v Oradei, neskôr riaditeľ gymnázia (1905 - 1906) a školský inšpektor (1906 - 1919) v Banskej Bystrici.
V roku 1883 spoluzakladal týždenník Zólyommgyei Lapok a v roku 1888 Beszterczebánya és Vidéke, do ktorých prispieval ideovými, politickými, historickými a pedagogickými článkami.
Venoval sa najmä štúdiu historického vývoja Banskej Bystrici, prispel k vybudovaniu Mestského múzea (1909). Popredný predstaviteľ učiteľského spolku župy. Z latinčiny do maďarčiny preložil kroniku cremonského biskupa Liudpranda - Középkori kronikás 6-7 (Budapešť 1908). Autor prác A besztercebányaí kírály katholikus fögymnasium története (Banská Bystrica 1895), Besztercebánya az 1848-49 évi szabadságharc idején (Banská Bystrica 1898), II.Rákóczi Ferenc szabadságharca és Besztercebánya szabad kírály város monographiája (v rukoupísanej podobe). Zomrel v roku 1936 v Budapešti.
Pred vyše 80. rokmi napísal rozsiahle dejiny svojho účinkovania v Banskej Bystrici, ktoré vyšli tlačou v roku 2005. Krajské mesto Banská Bystrica v roku 2005 oslavovalo 750 rokov prvej písomnej zmienky a k tomuto jubileu mesto vydalo jeho rozsiahlu monografiu.