Kláštorisko leží v srdci krasového územia na severovýchodnom okraji Glackej planiny. Vhodné oddychové miesto pre turistov zdolávajúcich tiesňavy severnej časti Slovenského raja. Strategická poloha a prirodzená ochrana tejto poľany Čertovej sihote, a to Prielom Hornádu na severe, dolina Tomášovská Belá na juhovýchode a tiesňava Kyseľ na juhu priťahovala ľudí už od praveku.

Archeologické nálezy potvrdzujú stavbu hradiska ľudu lužickej kultúry (mladšia doba kamenná, 12. až 11 stor. p.n.l.). Počas tatárskeho vpádu na Spiš (1241 - 1242) sa územie dnešného Kláštoriska stalo úkrytom a záchranou pre spišských Sasov z okolitých obcí. Odtiaľ pochádza aj názov Lapis refugii - Skala útočišťa (pôvodne Letanovská skala). V roku 1299 sa na pamiatku záchrany obyvateľstva zakladá na poľane kartuziánsky kláštor (dôvod súčasného pomenovania). Po viacerých dobrodružných prepadoch a vyplienení kláštora (1433 husitské vojská, 1454 bratrícke vojská, 1543 a lúpežný rytier Matej Bašo) život asketickej rehole mníchov tu definitívne utícha v roku 1543.

V súčasnosti sa ruiny rekonštruujú a prehliadka tejto pamiatky je vhodným spestrením oddychu. Novšia história, spojená so začiatkami turistiky v Slovenskom raji začína prvou vychádzkou turistických nadšencov z pobočky Uhorského karpatského spolku v Spišskej Novej Vsi dňa 17. 6. 1893 práve na Kláštorisko. Prvá turistická útulňa postavená v r. 1922. V súčasnosti je tu možnosť stravovania a ubytovania. Objekt záchrannej stanice horskej služby. Prístup len peši. Touto významnou križovatkou turistických trás prechádza (alebo je možné sa na ne napojiť) viacero trás navrhovaných zo stredísk na okraji národného parku.

Nachádza sa tu i symbolický cintorín - exteriérová galéria drevených umeleckých diel mladých autorov zo Spiša pripomínajúca vyhasnuté životy tých, ktorých púť sa skončila práve v Slovenskom raji, a tiež osobností, ktoré sa pričinili o rozvoj a fungovanie národneho parku.